V posledný septembrový štvrtok sme si mohli „hore“ v Colle zaspomínať na skvelé časy, keď Lucas Wourment pre nás robil nezabudnuteľné akcie pod hlavičkou Cassovia Deathfest a Slamtastic Party. Dlhší čas som ho nevidel a hovoril som si, že ak sa neobjaví ani na podujatí s názvom Slam Violence Tour, tak sa asi vážne kadečo zmenilo. Spoiler: prišiel, živý, zdravý, to sme teda zo srdca radi.

Akosi som tušil, že koncert na veľkom pódiu nebude, bol štvrtok a slam BDM, teda odzemok, šliapanie kapusty, grganie, grúlenie, kloktanie a tieto javy sú len pre milovníkov najsilnejších dojmov. Tridsaťpäť platiacich plus nejakí ľudia navyše, to je na horné pódium cca také, že ak sa ľudia bavia, nie je to trapas. Nie že by ich nemohlo prísť viac, extrému holdujúcich párov uší by sa nazbieralo aj v KEDM, ale účasť zachránili ľudia od Stropkova, Vranova až po Slovenský raj. Košice sú laik diz: „Prídeme v piatok na Metallica revival, hrajú tam kamoši.“ No dobre, no.

Prvou z kapiel vo veku „mohol by som im byť otcom“ boli manchesterskí .357 HOMICIDE. Dvojica Mat (gitary, vokály) a Jake (bicie, vokály) si priestor pred pódium prizdobila plachtami a tak ich šou niekomu mohla pripomínať návštevu bábkového divadla. Údelom prvej kapely tu pravidelne býva to, že ľudia sa zliezajú akoby za trest a proste nehnú do rytmu okončatinou či celou postavou, ani keby im to malo zachrániť výplatu. Angličania hrali zverinec, ktorý bol viac-menej hlavne slam, BDM len občas, gro hudby je džn-džn-džn-trrr, občas rozvinutejšia gitarová linka alebo náklep, nielen na nahrávke však zaujmú pestrou škálou neľudských vokálov. Naživo si ich delia obaja účinkujúci a je to pôsobivé, na druhej strane, pri tempách, ktoré bicman preferuje, mu nehrozí, že by ho chrochtanie ukrátilo na zdraví. Mládenci vydali dva albumy za dva roky, hrali z nich, k tomu „Scalped“ z tohtoročného proma a nejaký cover, názov som z manchesterčiny nerozšifroval.

TRAUMATOMY z južného Uralu u nás už hrali pred necelými piatimi rokmi. Tentokrát vo štvorici, aj s basou, a miesto „oficiálneho“ japonského vokalistu Haruku Kamiyamu opäť s koncertným spevákom, z domácej zeme takej šírej, až nevie čo so sebou. Minule tam bol iný, tento je od roku 2020, výkon takisto patrične zverský. Zábava dobrá, nehovorím nič, ľudia sa na parkete osmelili až odviazali. TRAUMATOMY hrajú kvalitný slam/BDM, hlavne toho brutal death metalu je tam dosť na to, aby to celé znelo drvivo, ponuro a vážne, hoci zábavnosť a nadhľad si do kovu smrti v tejto jeho podobe cestu našla, hádam je to aj dobre, tam sú také témy, že gore a hororovosť je z toho ešte to lepšie. Prinajmenšom najnovší album „Extirpation Paradigms“, z ktorého sa hralo niekoľko kusov, je v rámci BDM kritérií hodnotný kus hudby.

Vtedy dávno v TRAUMATOMY zaskakoval vokalista z pražských EPICARDIECTOMY, ktorí si tu tiež dali repete po skoro piatich rokoch. Ďalšie kvarteto gitara-basa-bicie-kanalizačný odtok, myslím, že toto je optimálna zostava na takéto bujačenie a kto vie hrať, ten s ním vôbec nemusí znieť primitívne. EPICARDIECTOMY sa takisto nekoncentrujú len na slam základ, odhadujem, že to hudobníka časom aj začne nudiť, resp. čo nového sa tam dá porád vymýšľať. Rozvinúť skladbu tak, aby v nej bolo všetko, teda aj variabilné tempá, náklepy, solídne riffy a harmónie, to v Prahe vedia, od nahrávky k nahrávke sú zaujímavejší a pritom bez straty drvivosti a extrémnosti. Obecenstvo sa naďalej veľmi kultúrne bavilo, už či si tí najodviazanejší tanečníci dali aj v kotle do držky, to ťažko povedať, ale vystupujúci reprodukční umelci museli mať radosť. Oceňujem takisto kultivovaný konferans, žiadni „madrfakrz“ a tieto tituly, ale „dámy a pánové“, človek sa cíti tak akosi viac človekom, proste zahreje to pri srdci.

Na záver už vcelku zaslúžilí umelci (rok založenia 2007) z Las Vegas. Vo štvorici narúbali koncert, ktorý bol úplne presný – veľmi americký slamming brutal death, aj s kadejakými intrami, podľa ktorých chlapíci brutálne témy zjavne neberú nejako smrteľne vážne, majú to tak „gore, perversion, dark humour, alcohol, sarcasm“. Ich najnovšou nahrávkou je EP „Fermented Cranial Inebriating Fluids“ spred dvoch rokov, zmestilo sa aj niekoľko starších vecí, nevraviac o tom, že ako hádam aj všetky kapely Američania pridávali, koncert sa natiahol za „záverečnú“ o trištvrte na desať, keď je dobrá party, nikomu sa nechce skončiť. Ľudia lietajúci vzduchom, ľudia váľajúci sa po zemi, kapela vysmiata, vrátane bubeníka, ktorý z diaľky mohol pripomínať aj mladého Eda Kempera, to je tak, keď sa nebazíruje na metalovom imidži. Vokalista Andrew, po koncerte sympatický zhovorčivý typ, tomu šéfoval ako ostrieľaný frontman. Aby som nezabudol, zvuk bol celý čas na úrovni, je pravda, že niektorí zvučili tak dlho, že napr. na OEF by si tým orezali set, ale parádnu akciu to ešte dobrúsilo, za mňa a zrejme aj za všetkých zúčastnených spokojnosť a ďakujem organizátorom za vydarený večer.